V sobotu v bobroveckom Rozlete V Rozlete znela čistá, mrazivá poézia z nových zbierok Anny Ondrejkovej Strmina a Silvie Kaščákovej Rakúsky domov dôchodcov (obe Vydavateľstvo FACE Vertigo – časopis o poézii a básnikoch). Autorky čítali svoje básne a zhovárali sa o literárnych začiatkoch, obľúbených básnikoch a poetkách, procese tvorby, literárnych súťažiach (aj Krídlach Ivana Laučíka Krídla Ivana Laučíka, ktorú Anna Ondrejková zakladala a so Silviou v nej pôsobia ako porotkyne), vydavateľoch poézie či písaní, publikovaní a náboženskom živote v období normalizácie.
„Napísať to je mystérium, je to tajomstvo, ide to mimo mňa. Ak píšeš báseň a vieš, aký bude koniec, je to nuda… podstatné je dostať to zo seba, keď píšem, nemyslím na čitateľa.“ (Anna)
„Dostala som grant na napísanie zbierky, tak som si za tie peniaze dala vymeniť okná. A keď som sa na ne pozrela, stále mi pripomínali, že to treba napísať. Tak som zobrala dovolenku, odišla do Turčianskych Teplíc a napísala to. Bolo to nažité, už to bolo len treba dať na papier.“ (Silvia)
„Píšem o smrti, v mojej poézii musí ísť o život, je v nej kontrast života a smrti.“ (Silvia)
„Na gymnáziu som sa snažila prehrýzť Kraskom, ale nefungovalo to, a potom som objavila Spoonriverskú antológiu a bolo to ono.“ (Anna)
„Čítala a obľúbila som si Mihalkoviča, Strážaya, Buzássyho a samozrejme Gavorníkovú a Ondrejkovú. Mám rada aj Ferenčuhovú.“ (Silvia)
„Pre mňa je srdcovkou Rilkeho Pieseň o láske a smrti. Za posledný rok boli pre mňa zážitkom Posuvné dvere Dany Podrackej – sú silné, premyslené a dobre komponované. Mám rada Ferenčuhovej Imunitu a Černozem. Ten názov Černozem, ten by bol skvelý pre moju Strminu, ale už bol obsadený.“ (Anna)
Za literárny klub pri LKGFB boli Peter a Alena Laučíkovci, Viktória Šoltýsová, Kristína Javorská, Štefan Šramka a Naďa Kubányová.
