Ďakujeme všetkým, ktorí na Ivana Laučíka spomínajú, hoci, ako povedala jedna z účastníčok včerajšieho stretnutia, bývalá študentka: na čo si mám spomínať, bol mi triednym osem rokov, vrástol do mňa, je mojou súčasťou 
a iný jaskyniar: čítal som jeho báseň V Pustej s čelovkou na hlave priamo v jaskyni Pustá – bolo to mrazivé. 
a riaditeľka knižnice: nad nikoho sa nevyvyšoval, na nikoho nehľadel zvrchu, nerozprával veľa, ale z toho, čo povedal, vo vás čosi ostalo 
či jeho spolukolega v literárnom klube: Ivan sa vedel každému priblížiť, vedel sa porozprávať so šesťročným žiačikom na jeho úrovni, aj s jeho 50-ročným rodičom – vedel nájsť spoločnú reč… 
nech jeho reči rozumieme naďalej.
